Územie strednej Európy obývajú karpatskí Rusíni už viac ako trinásť storočí. Dnes sú
v najväčšom počte rozptýlení v nasledujúcich častiach siedmich, prevažne slovanských krajín –
Zakarpatská oblasť Ukrajiny (Podkarpatská Rus), časť východného Slovenska, karpatské
predhorie juhovýchodného Poľska (Lemkovina), severná časť kraja Maramures v Rumunsku,
taktiež menšie enklávy v srbskej Vojvodine, srbskom a chorvátskom Sreme
a v severovýchodnom Maďarsku (Mučoň, Komloška). Až do súčasnosti sa im v žiadnom
z týchto štátov nepodarilo trvalo dosiahnuť vlastné administratívne vyčlenené územie.

Rusínske etnikum sa spolu s inými slovanskými národmi vyvinulo zo slovanských kmeňov, ktoré sa
v 6. až 7. storočí zmiešali v karpatskom území s Bielymi Chorvátmi. Bieli
Chorváti výrazným spôsobom ovplyvnili dejiny Slovanov strednej Európy. Podmanili si
slovanské kmene a vytvorili štát Biele Chorvátsko. O šírenie kresťanstva na danom území sa
zaslúžili solúnski bratia, Konštantín (Cyril) a Metod. Kresťanskí misionári prišli medzi
slovanské kmene Karpatskej kotliny v 9. storočí. Na konci tohto storočia prekročili Karpaty
maďarské kmene a usadili sa v Potiskej nížine. Maďarské družiny podnikali nájazdy a stali sa
postrachom celej Európy. Nakoniec však utrpeli porážky v Nemecku a na Balkáne, ktoré sa
stali prelomovými udalosťami v dejinách Európy. Maďarská spoločnosť začala žiť usadlým
spôsobom života a zaradila sa do spoločenstva európskych kresťanských národov. Preberajú
skúsenosti slovanských obyvateľov Karpatskej kotliny, vrátane Rusínov. V tom istom čase
zaniká štát Biele Chorvátsko a nové štáty strednej a východnej Európy si medzi sebou rozdelili
jeho jednotlivé územia, pričom juhokarpatské územie sa stalo súčasťou Uhorského štátu.
Vzniklo tak nové pomenovanie pre podkarpatských Slovanov: Rusíni (Rutheni). Označenie
najskôr vzniklo ako definícia náboženského vyznania slovanského obyvateľstva v podhorí
Karpát, ktoré prijalo kresťanstvo východnej, byzantskej orientácie v dobe Veľkej Moravy.
Začiatkom 11. storočia, za vlády uhorského kráľa Štefana, prebehla v krajine
administratívna reforma, v rámci ktorej bola krajina rozdelená na jednotlivé oblasti, komitáty.
Niektoré pohraničné oblasti, ktoré sa dostali pod hrozbu vonkajšieho nebezpečenstva, boli
spravované ako marky, pričom v Potisí bola zriadená tzv. Ruská marka. Spravoval ju syn kráľa
Štefana, princ Emerich. Existuje mýtus, v ktorom sa hovorí o spomínanej Ruskej marke ako
o prvom rusínskom štátnom útvare. Je pravdepodobné, že dané územie bolo vyčlenené pre
rusínskych vojakov a ich rodiny, ktoré boli v službách prvých uhorských panovníkov. Do konca
storočia boli postupne rusínske dediny a usadlosti v oblasti Užskej, Zemplínskej, Šarišskej a
Spišskej župy začlenené do Uhorského kráľovstva a v rovnakom čase lemkovskí Rusíni na
sever od Karpát boli pričlenení k Poľskému kráľovstvu.
V dôsledku mongolských nájazdov bolo územie Rusínov v roku 1241, rovnako ako
väčšina Uhorského kráľovstva, celkom spustošené. Po ich odchode dochádza k procesu
kolonizácie, ktorá prebiehala dvoma spôsobmi, v nížinách podľa kolonizačného práva
nemeckého, v horách zase podľa práva valašského. Od druhej polovice 13. storočia dochádza
k zakladaniu rusínskych osád na základe nemeckého práva. Pre novousadlíkov to znamenalo
oslobodenie od daní a povinností na 5 až 20 rokov, no po uplynutí tejto lehoty boli povinní pre

majiteľa vykonávať určité služby. V 14. storočí nastáva v tejto oblasti prílev pastierskeho
obyvateľstva z Balkánu a začína sa tak valašská kolonizácia. Síce sa „povalaštila“ podstatná
časť Rusínov, ich etnická podstata sa nezmenila. V starých listinách sa dokonca stretávame
s novým pojmom Valasi-Rusíni. Označenie Valasi už ale nemalo etnický charakter, no išlo
o spôsob života a hospodárenia, kde významnú úlohu zohráva predovšetkým chov oviec.
V procese kolonizácie došlo aj k vzniku tzv. valašského práva, ktoré umožňovalo valašským
osadníkom užívať kráľovské pastviny a lesy a tiež zakladať osady výmenou za to, že budú
strážiť hranice kráľovstva v Karpatoch, zabezpečovať bezpečnosť ciest a chytať zbojníkov. Po
uplynutí 10 až 20 rokov však museli začať odvádzať dvadsatinu dobytka, prasiat, dodávať med,
syr, vlnu atď.
V roku 1490 nastupuje na uhorský trón kráľ Ladislav II. V dôsledku nespokojnosti so
zavádzaním nových pravidiel, prebehlo v rokoch 1514-1515 sedliacke povstanie. Po jeho
potlačení bola väčšina obyvateľov kráľovstva, vrátane Rusínov, uvrhnutá do „večného
poddanstva“, čo znamenalo, že celá vtedajšia rusínska populácia sa ocitla v stave poddaných
a táto situácia trvala až do roku 1848. V postavení poddaných sa ocitli takisto predstavitelia
rusínskej pravoslávnej cirkvi, ktorá ešte stále nebola oficiálne uznaná.
Vpád Turkov do strednej Európy a prehraná bitka pri Moháči v roku 1526 vážne
zasiahli aj do života rusínskej spoločnosti. Územie Rusínov sa zmenilo na dlhé desaťročia
na frontovú líniu turecko-rakúskych vojen a protihabsburských povstaní uhorskej šľachty,
ktorých sa zúčastnila aj časť rusínskych poddaných. Celé 16. storočie a prvá polovica 17.
storočia sa v Európe spája s krízou katolíckej cirkvi, reformáciou a protireformáciou, čo sa
dotýka aj rusínskej pravoslávnej cirkvi. V súvislosti s týmito skutočnosťami napokon dochádza
ku kompromisnému zjednoteniu týchto dvoch cirkví a v roku 1646 vzniká uniatska cirkev –
administratívne je podriadená Vatikánu, ale cirkevnoslovanské bohoslužby ostávajú
zachované. Pápež ju ale definitívne uznal až v roku 1771 a dostala nový názov –
gréckokatolícka.
Vďaka kráľovnej Márii Terézii (1740-1780) bolo zavedené povinné školské vzdelávanie
v rodnom jazyku od 6 do 12 rokov. Prekážku však predstavovala celková zaostalosť Uhorska
a obrovská chudoba rusínskych dedín. Aj napriek tomu ale snaha duchovenstva priniesla
určitý posun. V rusínskych stoliciach bol realizáciou školskej reformy poverený mukačevsko-
užhorodský gréckokatolícky biskup Andrej Bačinský. Keďže sa postaral o urýchlenú výchovu
učiteľov, do užhorodských škôl tak vstúpil rusínsky jazyk. Takisto vydal Bibliu, ktorá bola
preložená do cirkevnoslovanského jazyka blízkeho rusínčine.
Zásluhou rakúskeho osvietenstva sa sformovala vrstva rusínskych intelektuálov
študujúcich najmä na univerzitách vo Viedni a v Ľvove, ktorým sa koncom 18. storočia
naskytla príležitosť uplatniť svoje znalosti v Rusku, kde vzdelaní odborníci chýbali. Jedným
z prvých Rusínov, ktorí prišli do Petrohradu, bol Ivan Orlaj. V Rusku spravil skvelú kariéru, stal
sa dvorným chirurgom, zakladateľom zdravotníckeho systému Ruska, vedeckým tajomníkom
Medicínsko-chirurgickej akadémie, zakladateľom prvého ruského lekárskeho časopisu,
zakladateľom lýcea v Odese a Nežine. Medzi ďalších významných rusínskych vzdelancov, ktorí

boli pozvaní do Ruska, patria: profesor Vasilij Kukolnik, profesor Michail Baluďanský,
profesor Petr Lodij, Andrej Dudrovič, jeho brat Ivan Dudrovič, Konštantín Pavlovič, Michail
Bilevič, jeho brat Ivan Bilevič, Ivan Molnar a Jurij Huca–Venelin. Michail Baluďanský bol
organizátorom a prvým rektorom Petrohradskej univerzity, zakladateľom politickej ekonómie
v Rusku, rozpracoval nový finančný systém Ruska, bol ruským arbitrom pri riešení
diplomatických sporov medzi Veľkou Britániou a USA a organizoval diplomatickú misiu Ruska
v Číne. Peter Lodij sa stal profesorom Petrohradského pedagogického ústavu a organizátorom
a prvým dekanom Filozofickej fakulty Petrohradskej univerzity. Profesor Vasilij Kukolnik bol
riaditeľom Hlavného petrohradského pedagogického ústavu. Jurij Huca-Venelin sa stal
spoluzakladateľom slavistiky v Rusku a je dodnes uznávaný ako významný činiteľ bulharského
národného obrodenia. Na druhej strane kvôli odchodu významných rusínskych vzdelancov
a kultúrnych činiteľov bola rusínska spoločnosť značne ochudobnená a úlohy spojené
s národným obrodením boli prevažne v rukách rusínskych dedinských farárov.
Revolúcia, ktorá prebehla v rokoch 1848-1849 a na základe ktorej bol zrušený
poddanský systém, otvorila cestu k rusínskemu národnému obrodeniu. V porovnaní
s ostatnými národmi habsburskej monarchie k nemu došlo o niečo neskôr. Vedúcim
predstaviteľom bol Adolf Dobriansky, ktorého skupina, pôsobiaca v Prešove, bola zložená
výlučne z gréckokatolíckych duchovných a tvorili ju kanonici Prešovského biskupstva – jeho
brat Viktor Dobriansky a Alexander Duchnovič, prešovský farár Jozef Šoltés a farár Anton
Janiský. Vypracovali prvý rusínsky politický program – zjednotenie Rusínov Uhorskej Rusi,
východnej Haliče a Bukoviny do jednej provincie v rámci habsburskej monarchie. Vychádzal
z myšlienky austroslavizmu, teda určitej federalizácie habsburskej monarchie na národnom
princípe.
Rusínski lídri sa v dôsledku potláčania akýchkoľvek národnostných prejavov v Uhorsku
postavili na opačnú stranu barikády ako maďarská revolučná vláda, to znamená na stranu
viedenského cisárskeho dvora. Výsledkom tejto spolupráce bola, na základe povolenia od
cisára, možnosť zriadiť tzv. Užhorodský (rusínsky) okruh. Išlo o administratívnu jednotku,
ktorú viedli v rokoch 1849 až 1850 prevažne rusínski predstavitelia. Predstavovala ich kultúrnu
autonómiu a ich prvé uznanie ako svojbytného národa. Hlavným administrátorom okruhu sa
stal barón Ignác von Villetz. Jeho prvým referentom a vedúcim kancelárie bol Adolf
Dobriansky. Zviditeľnil sa najmä kvôli presadzovaniu 12-bodovej petície za práva Rusínov
a v súvislosti so vznikom rusínskej provincie v rámci cárskej monarchie. Hlavným školským
kurátorom bol menovaný Viktor Dobriansky, ktorý sa snažil zaviesť rusínčinu do škôl.
Alexander Duchnovič presadil vyučovanie rusínskeho jazyka (podkarpatský variant ruštiny) na
prešovskom gymnáziu. Je považovaný za ústrednú postavu národného obrodenia Rusínov. Bol
to prešovský kanonik, básnik a dramatik. Založil literárny spolok, tlačiareň s cyrilikou a
múzeum rusínskej kultúry. Vydal niekoľko literárnych almanachov a ďalších rusínskych kníh i
učebníc. Je autorom najslávnejšej rusínskej básne s „okrídlenými“ slovami Ja Rusyn byl, jesm
i budu, Ja rodylsja Rusynom, ktoré sa stali krédom Rusínov. Napísal tiež báseň, ktorú Rusíni
uznali za svoju národnú hymnu. Po jeho smrti v roku 1865 sa činnosť rusínskych spolkov
v Prešove na istý čas utlmila a túto úlohu dočasne prevzal Užhorod.

Rusínske národné obrodenie však dokázalo prežiť len necelých 20 rokov. V roku 1867
sa totiž rakúske a uhorské vládnuce vrstvy dohodli na tzv. vyrovnaní a vytvorení dualistického
štátu Rakúsko–Uhorska, a to znamenalo urýchlenú maďarizáciu národnostných menšín.
Rusínska inteligencia sa usilovala zabrániť takému priebehu udalostí, a to prostredníctvom
kultúrno-osvetovej činnosti, založením Spoločnosti sv. Jána Krstiteľa v Prešove (1862-1876) a
Spoločnosti sv. Vasilija Veľkého v Užhorode (1866-1871), ktorých predsedom bol Adolf
Dobriansky. Ich vzorom sa stala Matica slovenská a za hlavnú úlohu považovali zabezpečenie
učebníc pre rusínske školy, vydávanie rusínskych novín a každoročných literárnych zborníkov.
Avšak, v súvislosti so zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou dochádzalo k emigrácii
rusínskeho obyvateľstva do USA, Kanady či Argentíny. V období posledného desaťročia 19.
storočia emigrovalo viac ako 150 000 Rusínov. Koncom 19. storočia sa prejavila takisto druhá
časť rusínskych predstaviteľov, predovšetkým išlo o gréckokatolíckych duchovných, ktorá sa
postupne zapájala do procesu maďarizácie. Vo viacerých farnostiach v rusínskych dedinách
bola zrušená cirkevnoslovanská liturgia a nahradili ju bohoslužby v latinčine alebo maďarčine.
To sa stalo spúšťačom masových protestov namierených proti gréckokatolíckej cirkvi a začali
vznikať hnutia za obnovu pravoslávnej (rus’kej) cirkvi, pričom túto myšlienku medzi Rusínmi
v Uhorsku propagovali navrátilci z USA.
S vypuknutím 1. svetovej vojny začína pre Rusínov ťažké obdobie, keď desaťtisíce
rusínskych mužov, ale i mužov iných národov a národností Rakúsko-Uhorska bolo odtrhnutých
od svojich rodín. Začiatkom roka 1915 ruské vojsko pod tlakom rakúsko-uhorskej a nemeckej
armády opustilo svahy Karpát, no zanechalo po sebe spustošené rusínske dediny a mnohé
skvosty rusínskej ľudovej architektúry boli zničené. V tom čase množstvo Rusínov utieklo do
Ruska, keďže sa obávali uhorskej armády a úradov, ktoré ich obviňovali z údajnej spolupráce
s ruskou armádou. Pre pravoslávnych a gréckokatolíckych halíčskych a karpatských Rusínov už
začiatkom 1. svetovej vojny v Rakúsku v Talerhofe pri Gratzi prvý koncentračný tábor v
Európe. Internovali tam cez 30-tisíc príslušníkov rusínskej inteligencie, ale i pospolitého ľudu,
ktorých tam držali v neľudských podmienkach, spočiatku dokonca bez prístrešia, len tak pod
holým nebom, vystavených hladu, chladu, chorobám a neľudskému vyčíňaniu najmä
maďarských a ukrajinských dozorcov. Predpokladá sa ale, že internovaných väzňov mohlo byť
oveľa viac, lebo záznamy boli po vojne zámerne zničené a mnohí uväznení cestu do Talerhofu
v dôsledku chorôb, hladu a krutého zaobchádzania ani neprežili.
Celkovo bolo zriadených po celej monarchii okolo 30 koncentračných táborov, napr. aj
v Miškolci, Ostrihome, Feldbachu, Budapešťi a inde. Tisíce Rusínov uväznili dokonca i v
Terezíne v Čechách, tam sa však Česi o svojich slovanských bratov na vtedajšie pomery dobre
postarali. Rusíni mali veľkú smolu, že žili na územiach, kde sa prelínali dve kultúry – východná
pravoslávna a západná – rímskokatolícka. Taktiež doplácali na jazykovú a mentálnu blízkosť
s ruskou kultúrou, lebo boli sympatizantmi jazykovo i duchovne blízkeho ruského národa. Bolo
to aj obdobie snahy návratu gréckokatolíckych veriacich späť k pravosláviu a to vrátane
duchovenstva. Mocenská reakcia bigotného rímskokatolíckeho Rakúsko-Uhorska bola tvrdá.
Nastolili tvrdú ukrajinizáciu a latinizáciu Haličských a Karpatských Rusínov s cieľom vytvoriť
nový národ antirusov- národ Ukrajincov. Pri krutých represiách bolo strašným spôsobom

zavraždených cez 120 000 Rusínov, niektorí historici udávajú ešte vyššie počty – do 200 000.
Rusínov strieľali, vešali, upaľovali, mučili, internovali v koncentračných táboroch. Nešetrili ani
ženy, deti, zavraždili aj vyše 300 gréckokatolíckych a pravoslávnych kňazov. V krutosti sa zvlášť
vyznamenali ukrajinský politik Kosťa Levický a ukrajinskí dozorcovia v Talerhofe Timčuk a
Čirovský. Maďarský husár zabil ženu pred očami jej detí len za to, že mu nedala chleba, lebo
žiadny nemala. Obľúbenou „zábavou“ maďarských husárov bolo priviazanie obetí ku sedlu a
ich vlečenie po zemi až k ich smrti. A „Ukrajinci“ sa bavili zavesením za jednu nohu, s rukami
zviazanými vzadu. Ľvov zaliala rusínska krv. Podľa očitých svedkov na uliciach ležali zmrzačené
mŕtvoly. Len 20. septembra 1914 bolo v Ľvove zatknutých 1 200 ľudí. Neďaleké mesto Turka
bolo známe krutým väzením a každodennými popravami. Nezaostávala ani armáda. V obci
Cunevo vojaci obesili 60 mužov a dedinu vypálili, deti a ženy odvliekli do koncentračných
táborov. V Przemysli bolo dňa 15. septembra 1914 maďarskými husármi zmasakrovaných 46
Rusínov. Dediny okolo Przemyslu a Ľvova boli vyľudnené, tí ktorí prežili, ušli do iných oblastí
Uhorska, alebo do Ruska. Hrozné na tomto neľudskom vyčíňaní bola skutočnosť, že to všetko
zverstvo realizovala štátna mašinéria a rakúsko-uhorské vojsko, ktoré si Rusíni svojimi daňami
platili, aby ich ochraňovali.
Je zaujímavé, že o týchto skutočnostiach sa doteraz oficiálne neinformovalo, nie je o nich
žiadna zmienka v dejepise, v oficiálnej histórii Slovenska, ale i v históriách okolitých štátov.
Len v ústnom podaní starších spoluobčanov sme večerami počúvali o vyhladzovacích tzv.
maďarských koncentračných táboroch. Popri maďarských, poľských a rakúskych šovinistoch sa
vyznamenali najmä ukrajinskí nacionalisti, ktorí Rusínov prenasledovali, udávali a svedčili proti
nim na vojenských súdoch. Tí Rusíni, ktorí sa dobrovoľne, alebo pod hrozbou násilia prihlásili k
ukrajinskej národnosti, sa mohli pred koncentračnými tábormi, represáliami a perzekúciou
zachrániť. Pre tých druhých bolo pripravené utrpenie a smrť. Koncentračné tábory boli
organizované od roku 1914 až do roku 1917, kedy boli na základe tlaku medzinárodnej
verejnosti cisárom Karolom I. Habsburgským zatvorené. Preživší internovaní Rusíni boli
následne rozdelení do vojenských jednotiek a zaslaní na front.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska, koncom vojny, bolo karpatské územie obývané rusínskym
obyvateľstvom rozdelené medzi tri štáty – Česko-Slovensko, Poľsko a Rumunsko. Maďarská
vláda Rusínom navrhla vytvorenie autonómnej rusínskej provincie tzv. Ruskej krajiny, tú však
Rusíni neakceptovali. Rusínska otázka sa stala otázkou medzinárodnou a bola začlenená do
mierových dohôd, najmä vďaka aktivite amerických Rusínov a československej diplomacie.
K začleneniu Podkarpatskej Rusi ako autonómneho územia ČSR tak došlo predovšetkým
zásluhou rokovania amerických Rusínov s T. G. Masarykom, pre ktorého rusínska otázka
nebola niečím neznámym a tiež na základe výsledkov Parížskej mierovej konferencie. Na
konferencii v Paríži predstavitelia Československa Kramář a Beneš uviedli, že územie obývané
Rusínmi síce nikdy nepatrilo k československému územiu, ale v súčasnej situácii neexistuje iná
alternatíva, keďže zjednotenie s Haličou, či zachovanie v rámci Maďarska sa považovalo za
neprijateľné.

Síce sa Podkarpatská Rus stala autonómnym územím Československa a bola zakotvená
aj v ústave, za skutočnú autonómiu sa považovať nemohla. Vo vývoji karpatorusínskeho
národa vzniká dvojkoľajnosť – na jednej strane bol štátotvorným národom v Podkarpatskej
Rusi a na strane druhej menšinou na Slovensku, v Poľsku a v Rumunsku. V každom prípade
však v Československu po 1. svetovej vojne prežil tento národ svoje druhé národné
obrodenie, ktoré v najväčšej miere ovplyvnilo oblasť školstva a kultúry. Došlo k vybudovaniu
pomerne hustej siete „rus'kých“ škôl – 275 ľudových, 41 základných a 4 gymnázií, kde sa
vyučovalo po rusínsky a z rusínskych učebníc.
Mníchovská dohoda a tragický rok 1938 predčasne ukončili nádejný vývoj rusínskeho
národa v Európe. Po obsadení maďarskými vojskami zaniká spoločne s druhou ČSR (1938-
1939) aj autonómna Podkarpatská Rus a novovzniknutá Karpatská Ukrajina zneužitá
ukrajinskými nacionalistami. Maďarsko napadlo Slovensko bez vypovedania vojny 23. marca
1939. Maďarské jednotky zaútočili na východnú časť Slovenska od podkarpatského Veľkého
Berezného smerom na Stakčín a Sninu, od Užhorodu smerom na Sobrance a Michalovce a od
Veľkých Kapušian smerom na Pavlovce a Michalovce. K mierovým rokovaniam došlo 27.
marca 1939, pričom v rámci nich slovenská strana vymenila rusínske obce za obsadené
slovenské obce pri Sobranciach. Slovensko bolo nútené 4. apríla 1939 podpísať dohodu a na
základe tejto dohody sa rusínske obce stali súčasťou Maďarského kráľovstva. Patrili k nemu
do roku 1944. Slovensko tak prišlo o 74 obcí a 45 000 obyvateľov slovenskej a rusínskej
národnosti. Uvedený konflikt vošiel do dejín pod názvom Malá vojna. Maďarsko označilo
Podkarpatskú Rus a časť okupovaného východného Slovenska za Karpatské teritórium.
Ku koncu vojny, v októbri 1944, Červená armáda Sovietskeho zväzu oslobodila
Podkarpatskú Rus, avšak toto oslobodenie neznamenalo slobodu. Sovietska vojenská
administratíva v oblasti zinscenovala hnutie za opätovné spojenie Zakarpatskej Ukrajiny so
Sovietskym zväzom. Zabratie uvedeného územia bolo následne potvrdené dohodou medzi
ČSR a ZSSR zo dňa 29. 6. 1945 o „odovzdaní“ Podkarpatskej Rusi/Zakarpatskej Ukrajiny
Sovietskemu zväzu, ktorá bola podpísaná prezidentom Eduardom Benešom. K podpísaniu
dohody došlo bez účasti Rusínov. Táto dohoda sa v dôsledku uvedených skutočností považuje
za „rusínsky Mníchov“.
Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa v Zakarpatskej oblasti sovietskej
Ukrajiny a východnej časti Československa začala tvrdá ukrajinizácia Rusínov. Za veľmi
nešťastnú udalosť sa považuje aj presídlenie 12 400 východoslovenských Rusínov do oblasti
ukrajinskej Volyne. Označenia Rusíni či rusínska národnosť sa v Československu začiatkom 50.
rokov postupne vytratili z verejného života a na základe nariadení vlády sa „rus'ké“ školy
násilne preorientovali na ukrajinské. Úrady prenasledovali občanov, ktorí tieto zákazy
nerešpektovali a naďalej sa hlásili k rusínskej národnosti. Buď boli donútení uvádzať si
ukrajinskú národnosť, alebo im hrozili povojnové deportácie do ZSSR, čo malo za následok
dramatické zníženie počtu Rusínov. Štát rovnako zakázal gréckokatolícku cirkev, ktorá
predstavovala ich hlavnú oporu na Slovensku.

Toto obdobie bolo tragické aj pre Rusínov žijúcich v Poľsku – Lemkov, ktorých masovo
vysídlili z ich vlasti na severe Karpát a rozprášili po celom západe a severe krajiny. Situácia
ostala nezmenená len v prípade Rusínov v bývalej Juhoslávii vo Vojvodine a v Sreme, za čo
vďačili národnostne tolerantnému prezidentovi J. B. Titovi. Tamojší Rusíni si aj vďaka skorej
kodifikácii rusínčiny odvtedy zachovávajú vlastný jazyk, kultúru, národnostné školy i médiá.
Po roku 1989 sa na Slovensku obnovila rusínska národnosť. Za významný sa považuje
rok 1995, keď došlo ku kodifikácii spisovného rusínskeho jazyka a s tým sa spája vývoj
rusínskej kultúry, literatúry, ale aj médií. Netýka sa to však rusínskeho školstva, ktoré sa u nás,
až na pár výnimiek, vo väčšej miere nepodarilo naštartovať. Na základe sčítaní obyvateľov,
ktoré prebehli v rokoch 1991, 2001 a 2011, možno konštatovať, že k tejto národnosti sa u nás
slobodne hlási čoraz viac obyvateľstva. Podobne vstávajú z popola „zvyšky“ rusínskeho
obyvateľstva v Maďarsku, Poľsku a Rumunsku. Opačným prípadom je však Ukrajina, kde do
dnešného dňa rusínska národnosť nebola oficiálne uznaná, aj napriek postupnej
demokratizácii spoločnosti.
Vystavali sa pamätníky obetiam fašizmu, stalinizmu, len pamätníky obetiam genocídy a
etnických čistiek na Rusínoch doteraz chýbajú. Maďarsko i Rakúsko sa hrdo hlásia ku
historickému odkazu bývalého Rakúsko-Uhorska. Je na čase, aby sa spolu s Ukrajinou a tiež aj
s Poľskom prihlásili k zodpovednosti aj za vtedajšiu genocídu, za etnické čistky, za rozpútanie
náboženskej a národnostnej neznášanlivosti a vzali morálnu zodpovednosť za uskutočnené
zločiny. Genocída Rusínov bola a ešte bohužiaľ i teraz je násilnou transformáciou jedného
historického národa so svojou kultúrou a náboženstvom na národ bez historických koreňov,
bez kultúry a morálky, bez svojej ekonomiky, na národ s vnútenou náboženskou konfesiou.
Historická tragédia Rusínov by mala byť mementom nielen pre Rusínov a Slovákov, ale
pre všetky národy v Európe, lebo Rusíni boli len prvou obeťou, prvou skúškou.

Zdroj:

Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov
Alexej Denisov: Tragédia Haličskej Rusi, dokumentárny film
http://leva-net.webnode.cz/products/tabor-smrti-talerhof-aneb-utrpeni-halice-3-/
http://outsidermedia.cz/tabor-smrti-talerhof-aneb-utrpeni-halice-iv/