Príhovor predsedu Rady rusínskych regiónov Slovenska na V. sneme Rady RuRS dňa 5.3.2025
Národ je definovaný predovšetkým spoločným jazykom, spoločnou kultúrou či územím. V januári som sa zúčastnil na slávnostnej akadémii pri príležitosti 30. výročia kodifikácie rusínskeho jazyka. No neboli to žiadne veľkolepé oslavy. Skôr mi to pripadalo ako posledné pomazanie umierajúcemu. Odovzdávali sa tam ocenenia za zásluhy o rozvoj jazyka. Ocenení z Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry v Prešove si pre ocenenie ani neprišli. Je to inštitút, ktorý má byť hlavným nositeľom a strážcom našej národnej identity a jazyka.
Kam sa posunul náš národ a jeho kodifikovaný jazyk za tridsať rokov? Máme dve mikro národnostné školy, niekoľko tried a zopár krúžkov, kde sa vyučuje rusínsky jazyk. Môžeme používať jazyk na úradoch obcí, v ktorých žije podľa posledného sčítania minimálne 15 % ľudí patriacich k národnostnej menšine. Môžeme. Povedzme si, koľko starostov alebo úradníkov ovláda spisovný rusínsky jazyk? Kde sú
absolventi inštitútu za tridsať rokov? Veď kompletný slovensko-rusínsky slovník ani nenájdete na internete. Bol som v Múzeu rusínskej kultúry v Prešove na besede o kodifikácii rusínskeho jazyka. Okrem toho, že sa tam všetci potľapkávali po pleciach k tomu, aký úspech sa dosiahol, sa tam hovorilo aj o internetovom prekladači. Je zopár snaživcov, ktorí na tom pracujú. Snažia sa, ale nevidím to veľmi perspektívne. Prečo? Toto je úloha inštitútu, nie jednotlivcov. Pokiaľ sa nezdigitalizuje naša národná knižnica, ktorá mimochodom neexistuje, a nenakŕmi sa ňou UI, tak z toho nič nebude.
Hlavným šíriteľom jazyka je škola. V 50. rokoch nám zo dňa na deň zobrali naše školy a prepísali ich na ukrajinské. Pred tridsiatimi rokmi nám ponúkli ich zriadiť, „ak chceme“. Všetci dobre vieme, kde sa naše slovenské školstvo dostalo za tridsať rokov neustálych reforiem. Ale tento úpadok pokračuje. Kurikulárna reforma, ktorá z našich detí vychováva hlupákov, zúri na školách ďalej. Po školách behajú mimovládkari a genderideológiou ohlupujú naše deti. A na ministerstve školstva sa už asi načisto zbláznili. Chystajú sa rušiť a spájať malé školy do 150 žiakov. Veď my tu v pohraničí máme skoro všetky školy malé! Obec, v ktorej nie je škola, obchod a úrad,za pár rokov zanikne. Už teraz nám ľudia utekajú za prácou. Zase o nás rozhodujú bez toho, aby sa nás čo i len opýtali. Veď my tu žijeme dvetisíc rokov
a takto nás chcú vyhnať? Likvidácia národa bez vraždenia sa volá etnocída.
Na sklonku roka 2024 sme vo viacerých obciach realizovali dva projekty: „Betlehemský večer“ a prednáškové turné o histórii Rusínov s názvom „Rusíni – kto sme?“. Primátor Medzilaboriec, pán Višňovský mi povedal, že našou úlohou nie je robiť kultúrnospoločenské projekty. Mal pravdu, nie je to naša úloha. Ibaže my nemáme inštitúciu, ktorá by sa venovala metodicky tejto práci.
Poslanec národnej rady, pán Roman Michelko mi vlani, keď sme za ním boli jednať o potrebe zriadenia národnostného kultúrneho centra, povedal, že „každá obec si môže zriadiť kultúrne stredisko“. Áno môže. Môže si tiež postaviť termálpark, metro aj medzinárodné letisko. Pozrime sa, kto je hlavným nositeľom rusínskej kultúry? Ústav rusínskeho jazyka a kultúry v Prešove, Slovenské národné múzeum – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove, Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, Fond na podporu kultúry národnostných menšín v Bratislave a obce. Na spomínanej besede v múzeu som uvidel na stenách staré fotografie z divadelných predstavení Ukrajinského národného divadla v Prešove, dnešného Divadla Alexandra Duchnoviča. Sú prezentované ako úspech našej rusínskej kultúry. Veď vtedy sa hralo po ukrajinsky! Na toto máme byť hrdí? Na štyridsaťročnú ukrajinizáciu Rusínov? To
môžeme rovno koncentračný tábor v Tallerhofe, z obdobia prvej svetovej vojny, kedy zavraždili desaťtisíce Rusínov, označiť za wellness hotel. Duchnovič by sa v hrobe obracal. Dodnes sa v divadle s jeho menom hrajú hry aj v ukrajinčine. Ako šíri kultúru Ústav rusínskeho jazyka a kultúry, to neviem, ale viem, že Fond na podporu kultúry národnostných menšín by sa mal premenovať na Fond na likvidáciu kultúry národnostných menšín. Rusínskej určite. Zmluvy na schválené dotácie za rok 2024 sa
podpisovali v októbri a peniaze poniektorým prišli až koncom decembra. Toto nie je v poriadku. Buď prácu nezvládajú, alebo ju sabotujú. Žiaľ, Ministerstvo kultúry nemá záujem s nami riešiť tento problém. Vlastne nemá záujem riešiť akékoľvek naše problémy. Voliteľom kandidátov do odbornej rady fondu môžu byť občianske združenia, ale obce nie. Voliteľom kandidátov do rady vlády SR pre národnostné menšiny môžu byť občianske združenia, ale obce nie. Prečo? Pre koho je tento systém
takto nastavený? Kto lepšie pozná kultúrne potreby občanov ako obecné zastupiteľstvá, teda ľudia, ktorých si občania zvolili?
Rok a pol žiadam predsedu vlády o stretnutie. Chápem, že má veľa práce, že rieši závažné problémy aj na svetovej úrovni. Lenže my Rusíni máme existenčný problém. Nemôžete postaviť vežiak bez poriadnych základov. Národ je základ štátu. Bez národa niet štátu, štátnikov ani štátneho aparátu. Musíte najprv nakŕmiť ľud a potom od neho požadovať prácu, podporu a poslušnosť. Trend, ktorý sa šíri Európou zameraný na multikulturalizmus, odnárodňovanie, genderideológie, zabíja národné
kultúry, identitu a rozmanitosť európskych národov. V jednom z listov som pánu premiérovi napísal, že „Ak my, Rusíni, zmizneme z dejín, na druhý deň nebude ani Slovákov“.
Dvetisíc rokov Rusíni a Slováci bojovali bok po boku za svoju národnú identitu. Preto nechápem, prečo sa slovenskí politici postavili proti nám? My Rusíni sme pracovitý národ, ktorý proti nikomu nebojuje. Sme za systémové riešenia rozvoja spoločnosti, ktoré budú mať trvalý charakter. Avšak nie sme ľahostajní voči zlodejstvu, šlendriánstvu a zneužívaniu našich spoločných prostriedkov.
Miroslav Bober
predseda Rady RuRS